anvil

Dnes počúvame o  „klimatickej kríze“ takmer dennodenne. Greta na nás valí obvinenia ako sa opovažujeme ničiť jej prostredie! Je smutné, že o klimatickej zmene diskutujú hlavne tí, čo ju spôsobili. V tomto článku chcem vyvrátiť mýtus o zodpovednosti za klimatickú zmenu. Vyspelý svet akoby sa chcel zbaviť tejto zodpovednosti a hodiť to na plecia chudobným krajinám, lebo sú to predsa oni kto ešte aj v dnešných „moderných časoch“ solárnych panelov spaľujú uhlie. Zodpovednosť sa tak presúva na chudobnejšie regióny sveta. Čo ale hovoria fakty?

V diskusii o dopadoch klimatických zmien sa zvyknú často krát spomínať také krajiny ako Čína, ktoré vraj produkujú najviac CO2. Niektoré zdroje radia napr. v produkcií CO2 na tretie miesto hneď Indonéziu aj keď táto krajina nemá takmer žiaden ťažký priemysel. Je to z dôvodu, že táto krajina decimovaním drahocenných tropických pralesov produkuje množstvo CO2 zrovnateľné s industriálnou „mocnosťou“. Keď však prepočítame podiel CO2 na obyvateľa tej ktorej krajiny, dosiahneme celkom zaujímavé čísla, ktoré odhaľujú nepríjemnú pravdu. Je logické, že luxusnejší životný štýl vedie k väčšej produkcií CO2 na obyvateľa. Podľa Svetovej banky pri prepočte emisií CO2 na obyvateľa vedú prevažne krajiny s malým počtom obyvateľov a vyspelé. Ide prevažne o Katar, Kuvajt, Bahrajn, či Spojené Arabské Emiráty. S Európskych krajín sú lídrami Luxembursko, Holandsko ale vysoko je aj Česká republika či „zelené“ Rakúsko. Netreba zdôrazňovať, že v tomto rebríčku sú vysoko takmer všetky krajiny vyspelého sveta. Takže áno, práve tieto krajiny produkujú najviac CO2 v prepočte na obyvateľa.

V absolútnych číslach je situácia trochu iná. Samozrejme že emisie CO2 nerešpektujú hranice, takže absolútne čísla sa považujú za najdôležitejšie. Tu vedie Čína a mnohé iné veľké krajiny s veľkou populáciou. USA vedie ako v absolútnych číslach tak vysoko je aj v prepočte na obyvateľa. To je aj dôvod prečo USA má nesmiernu paranoju z klimatických sumitov. Je to ale spravodlivé takto zrovnávať? Rozhodne áno, lebo predsa cieľom každého človeka na tomto svete je právo viesť dôstojný život. Je jasné, že ak by najchudobnejší ľudia tohto sveta žili ako my, tak táto planéta to nedokáže uniesť. Je preto nespravodlivé túto vinu z produkcie CO2 hádzať na ich hlavu. Ak by každý Číňan vyprodukoval na hlavu také množstvo CO2 ako povedzme Rakúšan, tak by to bola katastrofa.

Problém chudobnejších krajín a ich produkcia CO2 v absolútnych číslach je ešte trochu zložitejšia. Nezabúdajme na fakt, že Čína je lídrom v produkcií CO2 v absolútnych číslach nie len kvôli obrovskej populácií, ale aj kvôli priemyslu. Nášmu priemyslu. Áno množstvo korporácií a firiem presunulo svoju výrobu do Číny, pričom výdobytky tejto produkcie konzumujeme my a vyspelý svet. Emisie sa však započítavajú im. My tak konzumujeme výdobytky luxusu a tvárime sa, ako naše emisie klesajú. Pritom si neuvedomujeme, že sme to práve my – konzumenti čínskeho trhu, ktorí môžu za zvyšovanie emisií v Číne. Ide tak o istú formu zbavenia sa zodpovednosti, či farizejstva. My sa tu poklepkávame po ramenách akí sme dobrí v znižovaní emisií a pritom hneď potom nasadneme do súkromného lietadla a odletíme na summit o klimatickej kríze, pričom sme práve dosiahli „uhlíkovú“ stopu akú priemerný obyvateľ Číny nedosiahne za celý svoj život. Grétka tu teatrálne s pátosom vykrikuje, pritom jej uhlíková stopa je 100krát väčšia, ako priemerného dieťaťa v Indií, alebo Číne.

Čo ale s chudobným svetom? Niektorí vyslovujú obavy, že ak chudobné krajiny zbohatnú, tak v podstate zničia našu planétu. Tým v podstate nepriamo priznávame, ako hrozne a neekologický žijeme my, ako vyspelý svet. V novom bestselleri Moc Faktov, autor Hans Rosling analyzuje aj tento problém. Na nasledujúcom obrázku môžete vidieť 7 miliárd ľudí a ich produkcia CO2, rozdelená podľa socioekonomického statusu, alebo množstva bohatstva, ktoré dosiahli. Dnes už v žiadnom prípade neplatí, že by sme svet mohli rozdeliť na rozvojový a rozvinutý. Situácia sa mení a aj najchudobnejšie krajiny svojím spôsobom „bohatnú“. Preto Rosling používa delenie na štyri úrovne, kde najvyššia 4 úroveň je najbohatší svet. Naopak ľudia žijúci na úrovni 1, nemajú ani posteľ a prístup k pitnej vode. Z nasledujúceho jednoduchého grafu vyplýva, že najbohatšia miliarda ľudí (jeden panáčik predstavuje jednu miliardu ľudí), vyprodukuje dva krát viac emisií skleníkových plynov ako druhá miliarda ľudí žijúca na nižšej životnej úrovni. Ďalšia miliarda potom vyprodukuje polovicu z toho čo miliarda ľudí od nich o niečo „bohatších“ a tak ďalej.

Keď prídeme nakoniec, k tým najchudobnejším, tí nevyprodukujú skoro nič. Dokonca ani 6 miliárd ľudí dokopy, nevyprodukuje toľko CO2, ako miliarda tých najbohatších. Áno tá miliarda najbohatších do tohto patríme vy aj ja. Kde je teda problém? Môžu tí najchudobnejší ohroziť svojimi emisiami naše životné prostredie? V žiadnom prípade nie. Kým sa tí najchudobnejší z úrovne 1 dopracujú na životnú úroveň 2, bude to trvať možno desaťročia a ich emisie budú zanedbateľné. Pre nich však môžu znamenať mnoho. Pre človeka žijúceho na úrovni 1 znamená to, že sa mu zvýši životná úroveň na dvojku prístup k pitnej a nekontaminovanej vode, že už nemusí spať na hline ale na matraci, či prístup aspoň k nestabilnej elektrickej sieti.

Ak chceme znižovať emisie skleníkových plynov, mali by sme začať v každom prípade od seba. My sme tí najbohatší a tí, ktorí desaťročia drancovali túto planétu a sú v dominantnej miere zodpovední za drvivú väčšinu exhalátov a skleníkových plynov v histórií ľudstva.