anvil

Jeden z najznámejších výrokov nášho prvého prezidenta T.G. Masaryka. Vizionára, demokrata, ktorý myslením predbehol svoju dobu o celé dekády. Masaryk sa vo veľa textoch filozoficky zamýšľal nad mentalitou nášho národa. Jeho myšlienky sú nanajvýš aktuálne aj dnes. Dnes je to presne 34 rokov čo žijeme v demokracii. Aby sa demokracia vryla do spoločnosti je podľa Masaryka potrebných 50 rokov (túto dobu neustále predlžoval). Aký je na Slovensku historický koncept demokracie v kontexte mentálnej úrovne národa? Dozreli sme ako spoločnosť na demokraciu? A čo by povedal Masaryk ak by nás dnes videl?

V prvom rade demokraciu nemôžme chápať ako systém nastolený a nemenný. O demokraciu treba bojovať a zaslúžiť si ju, zveľaďovať a chrániť, inak eroduje ako skala nechaná napospas exogénnym činiteľom vetra a vody. Na to je potrebný aj mentálne vyspelý národ, kde sa každý jednotlivec bude v prvom rade cítiť ako občan. Byť dobrý nestačí. Je potrebná aj občianska aktivita a participácia na veciach verejných. Je potrebná pokora, ale na druhej strane aj prehnaná servilnosť voči „vodcom“ a mocným môže škodiť. Treba si uvedomiť, že orgány štátnej a verejnej správy, samosprávy aj vláda sú tu v prvom rade pre občana. Sú to zamestnanci všetkých občanov a ich moc pochádza od občanov. Na naše miestne autority, či už je to starosta obce, alebo premiér treba nazerať ako na služobníkov. Oni si zas nemôžu mýliť svoju dočasne získanú moc s akýmisi feudálnymi právomocami a aroganciou a všetkých ľudí chápať ako svojich poddaných. Všetci občania by si mali byť vedomí svojej výnimočnosti, neustále kontrolovať a komunikovať s verejnou mocou.

Mnoho ľudí ešte od čias socializmu prechováva k autoritám priam až nezdravý rešpekt, obdiv, či strach. Ešte stále je to veľmi zakorenené v našej mentalite. A mnohí politici si myslia, že nástupom do funkcie môžu vyhlásiť „Štát som JA!“.

Ku demokracii tak treba aj občiansky uvedomelé masy. To si uvedomoval už Masaryk, no z prvotného nadšenia rýchlo vytriezvel. Demokracia sa vrývala do občianskej spoločnosti veľmi pomaly a dovolím si tvrdiť, že do dnes tento proces nie je zavŕšený. Masaryk to pripisoval ľudskej mentalite a historickým zvykom neangažovania sa a poddanskej pasivity u Čechov a samozrejme možno viac u Slovákov. Najprv Masaryk priznal, že to asi chce čas. No tento jeho optimizmus sa ako čas plynul len predlžoval. Najprv očakával že demokracia sa vryje do spoločnosti za nejakých 20 rokov, kým vyrastie prvá generácia v demokracii. Potom to predĺžil na 30 rokov a nakoniec skončil pri polstoročí. Za 50 rokov podľa neho ľudia budú vedieť žiť demokraticky.

Tento jeho optimizmus ho opúšťal najmä v 30tych rokoch, kedy mu aj ubúdalo fyzických síl. Z hrôzou sledoval zrod diktátorských režimov najmä v Nemecku a Rusku. Títo demagógovia hlásajúci nenávisť a v ľuďoch prebúdzajúce primitívne pudy a strach Masaryka desili. Sledoval aj mentálnu zaostalosť u väčšiny národa, ktorý bol náchylný uveriť aj nezmyslom. Konšpirácie sa šírili aj vtedy, najmä voči židovskej komunite, sprevádzané aj násilnosťami. Masaryk sa vždy postavil na stranu zdravého rozumu a na stranu slabších. Ako vravieval, „Moderný humanizmus uznáva práva slabého, veď v tom je zmysel všetkého úsilia o pokrok a uznanie dôstojnosti ľudskej. Silný si vždy poradí sám – ochrana slabších a slabých, ochrana malých, jednotlivcov, korporací a tried, národu a štátu, to je úkol novej doby.“

Ohrozenie demokracie samozrejme videl aj v boľševizme. Rusko niekoľkokrát navštívil a vyjadril sa o ňom ako o „Zemi postavenej z papiera, zlepeného  krvou“. Masaryk vravieval, že kritika vlastnej spoločnosti a hovorenie o krízach je prejavom zdravej spoločnosti. Zdravá spoločnosť seba neustále kritizuje. Jedine tak je možné hľadať pokrok a zlepšovanie. Spoločnosti, ktoré samé seba prehlásia za tie „najzdravšie“ a „dokonalé“, ako svojho času socializmus u nás sú paradoxne najviac choré. Aj to by sme mohli chápať ako veľmi prezieravé.

Dnes už žijeme cez 30 rokov v demokracii, avšak ťažko povedať, či sme demokratická spoločnosť. Demokracia stále neprenikla hlboko do našej spoločnosti a mysli. Samozrejme v každej demokracii je prítomná ústami Masaryka istá „patologická usadenina“. Avšak dnes je tá usadenina nejako hrubá a demokracia eroduje. Prečo je to tak? Sú naši ľudia mentálne vôbec schopní žiť v demokracii? Prečo toľko ľudí aj dnes podlieha demagógií, populizmu a 3P autokratom? Faktorov je tu určite viacero, okrem iného aj faktor mentality nášho národa.

Ak sa pozrieme na najvyspelejšie národy, ktoré žijú v najsilnejších demokraciách, nájdeme isté mentálne rozdielnosti. Dobrým príkladom je napr. aj Švajčiarsko, ku ktorému sme sa zvykli prirovnávať. Aj pre Masaryka bolo vzorom a veril, že na rovnakom mnohonárodnostnom princípe a tolerancii to pôjde aj v Československu. Švajčiari vedeli už storočie dopredu mentálne vyzrieť na vzájomnú toleranciu. Občan je na prvom mieste a má významné slovo. Je jedno či ide o Taliana, Nemca, Francúza. Všetci sa navzájom tolerujú, lebo majú niečo mentálne zakorenené. V prvom rade sa chápu ako občania Švajčiarska a v druhom rade ako príslušníci národa.

Keď som prekročil francúzsko-švajčiarske hranice pri mestečku Martigny na švajčiarskej strane, nikto nevedel po nemecky. Nikde neboli nápisy v nemčine ani dvojjazyčné, všetci fungovali len po francúzsky. Normálna vec už dekády. U nás sa viedli s Maďarmi politické „vojny“ a hádky o dvojjazyčné nápisy obcí ešte nedávno. Vypovedá to čo to o mentalite národa? Myslím si že rozhodne. Dnes sú už nápisy maďarských obcí na južnom Slovensku aj v maďarčine a dokonca v rovnakej veľkosti ako tie slovenské. Pokrok?, len či aj v myslení ľudí.

Pred nedávnom ma zaujala jedna historická paralela. Súvisí s demokraciou a mentalitou národa, počas druhej svetovej vojny. Nórsko je ďalšou veľmi vyspelou krajinou, kde je index slobody demokracie veľmi vysoký. Vo filme Kráľov nesúhlas vidíme nórskeho kráľa Haakona VII., ako vyjednáva s nemeckým vyslancom, ktorý dostal poverenie priamo od Hitlera aby donútil kráľa podpísať kapituláciu. Dej sa odohráva v pochmúrnej kutici v lese. Vyslanec žiada od kráľa podpis, aby zachránil „mier“ inak budú zbytočne prelievať krv nórski občania. (Aká krásna paralela so súčasným stavom na Ukrajine a tých, čo vykrikujú o záchrane mieru tiež.) Kráľ sa odmlčí a má preslov, ktorý skončí hádkou. Vyslancovi pripomenie, že on nie je samozvaný vládca, ale prvým kráľom v nórskej histórií, ktorého si zvolil sám ľud. V zmysle demokracie o kapitulácií musí rozhodnúť celý národ a nie on, v nejakej tmavej kutici v lese. Takto to vraj u nich funguje. Scéna pokračuje naliehaním ale kráľ nič nepodpíše. Kráľ Haakon VII. bol naozaj zvolený za kráľa v referende (80% národa ho chcelo za kráľa) a tento nesúhlas vojde do dejín ako symbol odporu voči diktatúre. Kráľ často používal heslo „Všetko pre Nórsko“ a svojich obdivovateľov často napomínal, keď kričali heslá „Za kráľa“, že majú kričať „Za Nórsko“.

Naši predstavitelia I.ČSR sa podvolili Hitlerovi a osud našej krajiny a krehkú demokraciu pochovali. Kto vie, čo by na to povedal Masaryk. Pravdepodobne by bol zástanca obrany. Často vravieval, že dôstojná smrť je lepšia ako život prežitý v hanbe a neslobode. Avšak s istotou to povedať nevieme. Masaryk bol v tom čase už po smrti a demokracia v ČSR už značne erodovaná.

Napriek tomu aj u nás sa našli mnohí predstavitelia štátu a ľudí, ktorí vedeli už vtedy rozlíšiť dobro od zla. Niektorí ľudia zvyknú navodzovať dojem, že vtedajší predstavitelia na čele s Tisom nevedeli nič o osude Židov, alebo jednoducho historicky konali tak, aby zachránili Slovensko. To je do istej miery pravda, nakoľko bolo tlmočené Hitlerom niekoľkokrát, že Slovensko bude ponechané napospas svojmu osudu, čo znamenalo zabratie Maďarskom. Avšak za akú cenu sme sa zachránili? Nezapredali sme svoju slobodu, aby sme žili v hanbe a neslobode ako hovoril Masaryk? A vychádzalo to z našej mentality národa, kde nevyzrela demokracia? Alebo to vzišlo z nášho 1000 ročného sentimentu, kde sme žili pod správou Uhorska? Pekne a nadčasovo to v tej dobe zhrnul americký diplomat George F. Kennan. „Zahraničná politika Slovenského štátu sa plne podriaďuje politike Nemecka. Vo vnútornej politike majú Slováci presne toľko nezávislosti, koľko jej má pes na reťazi. Pokiaľ pes dobre a kľudne šľape po boku svojho pána a rovnakým smerom, je úplne slobodný, akonáhle však začne ťahať inde, razom pocíti silu reťaze…. Celkom však majú poctivú snahu ísť tým istým smerom ako ich pán.“

Ako som písal vyššie, nie všetci Slováci boli mentálne totalitní. Mnohí už vtedy a aj pred rokom 1939 chápali, že Hitler predstavuje zlo. Boli to aj členovia vlády. Ak opomenieme radikálne krídlo na čele s Tisom, Tukom a Machom, bol tu ešte napr. Šrobár, Imrich Karvaš, či Karol Sidor, ktorí rozhodne neboli fanatici a konali dokonca aj v rozpore vlastnej vlády. Nezabúdajme aj na vodcov povstania a mnohých ďalších. Nie je teda pravda, aby všetci Slováci nevedeli stáť na správnej strane dejín a dobra. Karol Sidor sa napr. zachoval veľmi podobne ako nórsky kráľ. Na stretnutí v Rakúsku, nemeckým vyslancom vyslovene odporoval a nepodriadil sa(keďže tiež z jeho slov na vydanie Slovenska nemá demokratický mandát) aj keď sa o tom v histórií málo vie. A to ešte v čase, keď Hitler nerozpútal vojnu. Išlo o nesmierne prezieravý čin, ktorý však na škodu nie je veľmi známy.

Svojich hrdinov a demokratov máme aj my. Tak ako teraz aj vtedy bola spoločnosť nesmierne rozdelená. Na Slovensku je to obzvlášť vypuklé. Mentálne sme iste nedozreli na demokraciu a posledné voľby tomu len dávajú čiastočne za pravdu. Avšak akoby čím je v spoločnosti viac totalitne a autoritatívne zmýšľajúcich jedincov, tým je sila demokratického zmýšľania u zostatku silnejšia. Tieto historické paralely by nám mali pomôcť pri hľadaní príčin, prečo na Slovensku demokracia nedozrela a prečo je znova ohrozená jej podstata. Potvrdzuje to len Masarykove slová, že o demokraciu naozaj treba „pěčovat“, nestačí ju v žiadnom prípade len nastoliť, alebo vyhlásiť. Čo prinesie budúcnosť uvidíme. No čestní a slušní ľudia sa nemôžu slobody a demokracie dobrovoľne vzdať. Inak bude demokracia aj najďalej erodovať viac a viac.