anvil

Spočiatku sme si mysleli a mnoho sociologických štúdií tomu napovedali, že za frustráciu v spoločnosti môžu predovšetkým veľké socioekonomické rozdiely v spoločnosti. Faktom je, že približne od 60-70tych rokov, kedy vyvrcholil povojnový boom je distribúcia bohatstva značne nerovnomerná. Inými slovami do 70tych rokoch rástli príjmy z technologického rastu viac menej rovnomerne celej spoločnosti. Bohatli všetci. Vznikla masívna stredná trieda, ktorá je motorom každého spoločenstva. Od 70tych rokoch bohatí bohatnú násobne viac ako drvivá väčšina ostatných. Stredná trieda stagnuje, alebo dokonca chudobnie. Zákony ekonomiky a technosféry nemajú dôvod, odstraňovať nerovnosti. Vznikla tak patová situácia, kedy sme dospeli do štádia keď 6 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko majetku ako 3,5 miliardy tých najchudobnejších. Inými slovami zopár ľudí vlastní majetok zrovnateľný s polovicou zemegule. Bohatí bohatnú čoraz rýchlejšie. Bohatstvo generované rozvojom strojov, technosféry a v budúcnosti umelej inteligencie (AI), tento pomer zrejme ešte viac spolarizuje, dokiaľ sa nezmení ekonomický systém. Deje sa to už dnes. Kopu pracovných miest nemá šancu uspieť v konkurencii s automatizáciou. V ekonomickej aréne tak nemajú šancu na úspech. Vznikajú rozsiahle statisíce ľudí, klasifikované ako „pracujúca chudoba“. Tieto nerovnosti nie sú vôbec devízou len tretích krajín a chudobného juhu, ale čoraz častejšie sa s tým stretávame v západných demokraciách. Za podporou populizmu však nemôžme hľadať len sociálnu nerovnosť samotnú, omnoho väčší vplyv má vraj podľa niektorých politológov to, čo napr. aj Naim Mosies nazýva pojmom sociálna disonancia. Akýsi sociálny diskomfort u širokých más. Sociálna disonancia sa chápe ako akýsi pocit, frustrácia mnohých ľudí, ktorí majú pocit, že sa zasekli na svojom stupni sociologického rebríčka. Respektíve vzhľadom k ich vzdelaniu a schopnostiam, nemajú pocit patričnej úcty a ohodnotenia zo strany spoločnosti. Prispieva k tomu najmä klientelizmus a korupcia. Na mnohé pracovné pozície sa ľudia nedostávajú na základe svojich schopností, ale mnoho krát na základe známosti a korupcie. Mnohí tak ostávajú zaseknutí na nižšom stupni statusu, aj keď majú pocit, že si zaslúžia viac. Môže to byť frustrovaný učiteľ, ktorý roky študoval a prispieva k rozvoju a vzdelanosti, pričom za svoj výkon dostáva minimálne ohodnotenie. Môže to byť človek, ktorý aj napriek svojim schopnostiam neuspeje na pracovnom pohovore z dôvodu silnej konkurencie, či klientelizmu. Sú to tisíce ľudí, ktoré nenájdu uplatnenie na základe svojho vzdelania. Títo ľudia sa prepadávajú a stagnujú aj napriek tomu, že majú tak povediac na viac, ale spoločnosť im nedáva priestor. Často ide o ľudí, ktorí sa narodili do vyššej a strednej triedy generácií, ktorá prosperovala z povojnového boomu a rastom strednej triedy. Títo potomkovia čelia realite že aj napriek čoraz väčšiemu technickému pokroku a produktivite v spoločnosti, pri najlepšom stagnujú v rovnakej pozícií ako ich predkovia, v tom horšom a častejšom prípade, sa prepadávajú ešte o triedu nižšie. Nemajú tak šancu viesť život, ako viedli ich rodičia. Tento nesúlad s rozvojom technosféry a ekonomiky je prapodstatou sociálnej disonancie. Títo ľudia majú niekedy oprávnene pocit, že v tomto zlyhali elity a celá spoločnosť. Preto postupne zanevierajú aj na demokraciu, ktorá v ich očiach zlyháva a mylne si myslia, že pevná ruka, alebo akákoľvek zmena systému ich posunie v sociálnom rebríčku vyššie.

Demokracia preto eroduje viac a viac.