Dnes počúvame o globálnom otepľovaní, či najnovšie o „klimatickej kríze“ takmer dennodenne. Z každej strany sa na nás valia informácie o čoraz silnejšom otepľovaní. Posledné dekády sú naozaj nadpriemerné. Kedy sa však súčasné globálne oteplenie začalo? Poďme sa spolu pozrieť na samý začiatok tohto javu.
Približne v 16. až 19. storočí panovala v Európe, ale pravdepodobne aj na svete, chladnejšia klíma, ktorú poznáme aj pod názvom Malá doba ľadová. V tomto období častejšie zamŕzala rieka Temža, vyskytovali sa hladomory aj extrémne tuhé zimy. Táto situácia trvala zhruba do polovice 19. stor., odkedy sa začalo mierne otepľovať. Práve od tohto obdobia máme už aj systematickejšie meteorologické merania, takže nástup súčasného oteplenia máme vcelku pekne zdokumentovaný. Klíma totiž nie je stacionárna veličina, ale mení sa v určitých cykloch. Za posledných 10 000 rokov, čo je obdobie našej doby medziľadovej, týchto cyklov bolo niekoľko. Za jednu z najchladnejších častí nášho obdobia medziľadovej doby sa považuje práve Malá doba ľadová, čo potvrdzujú vrty z ľadovcov a mnohé iné proxy dáta.
Približne od roku 1850 sa začína klíma postupne otepľovať a otepľuje sa až do dnešných čias prakticky systematicky, ak nerátame menšie stagnácie najmä v 60tych rokoch minulého storočia. Je pozoruhodné spomenúť, že toto oteplenie nastúpilo v relatívne rýchlom tempe už v tejto dobe, pričom globálne sa oteplilo v období 1850 – 1950 zhruba o 0,5 – 0,7°C. Toto oteplenie je značne nepreskúmanou záležitosťou, nakoľko emisie skleníkových plynov v tomto období ešte nemohli hrať dominantnú rolu. Ak opomenieme rolu slnečného žiarenia, ktorému medzivládny panel pre klimatickú zmenu IPCC nedáva veľký vplyv, tak naozaj nevieme čo toto otepľovanie naštartovalo. Pravdepodobne pôjde o kombináciu viacerých, prírodných faktorov, v kombinácií so zložitejšími spätnými väzbami slnečné žiarenie – oceán – oblačnosť, ktoré sú predmetom skúmania.
Tak ako v súčasnosti aj vtedy prebiehalo dramatické otepľovanie najmä v Arktíde. Jedna z prvých a najrozsiahlejších prác, ktoré sa venujú globálnemu otepleniu je práca dánskeho meteorologického inštitútu v Kodani. Autor Leo Lysgaard v roku 1949 vydáva rozsiahle dielo s množstvom grafov, analýz a meraní, kde upozorňuje na otepľovanie v Arktíde a vo svete. Najmä v rokoch 1920 – 1930 sa podľa Lysgaarda Arktída oteplila najviac. Priemerná januárová teplota sa mala dvihnúť o 3°C a aj letné teploty boli nadpriemerné, čo spôsobovalo väčšie topenie ľadu. Lysgaard ďalej spracoval množstvo dát a vykonal kopy výpočtov, všetko ručne a pracne, nakoľko v tej dobe neexistovalo nič také ako globálna databáza teplôt, či počítače. Cieľom bolo upozorniť svet na pomery v Arktíde, ktorá bola ešte v tom čase skoro nepreskúmaným regiónom a väčšina sveta nemala šajnu o tom, čo sa tu deje.
Na obrázku z Lysgaardovej práce/diela je zrejmé ktoré regióny sa otepľujú v období 30ročného trendu rokov 1910 – 1940. Ide takmer o celý svet, takže môžeme hovoriť o globálnom otepľovaní v tomto období. Zaujímavosťou je aj pozrieť sa na príčiny v očiach vtedajších klimatológov. Lysgaard ako najpravdepodobnejšou príčinou uvažoval nad geotermálnym teplom zo zeme, skleníkových plynoch a vodnej pary a slnečnom žiarení. Vzápätí ako veľmi nepravdepodobné vylúčil prvé dve, nakoľko teplo z útrob zeme naozaj nemá na klimatický systém významný vplyv a obsah CO2 a skleníkových plynov v tom čase nestúpal nijak dramaticky a väčšina vedcov mu neprikladala veľký vplyv na teplotu v klimatickom systéme. Za najpravdepodobnejšiu príčinu označil slnečné žiarenie, ktoré s určitou zotrvačnosťou a zložitými procesmi s inými prvkami naštartuje otepľovanie. Zároveň aj kriticky dodáva, že tieto teórie presahujú možnosti výpočtu. O príčinách sa tak veľa nedozvieme.
V tomto období si aj mnohí naši meteorológovia všimli zmeny. Na prácu Lysgaarda pravdepodobne nadviazal aj meteorológ Štefan Petrovič, rodák zo Spišských Tomášoviec a významná ikona československej meteorológie a klimatológie. V roku 1952 napísal, že postupné otepľovanie planéty je badateľné od roku 1870. „Vidíme, že v Strednej Európe ako sa ukázalo v mnohých štúdiách, od 80tych rokoch minulého storočia priemerné ročné teploty stále stúpajú, že sa ukazuje postupné oteplenie, a to aj ako dôsledok veľmi miernych zím.“ Š. Petrovič, 1952.
Ku globálnemu otepleniu v tom čase sa vyjadril aj ďalší významný československý meteorológ, Dr. Mikuláš Konček. Jeho závery až nápadne pripomínajú výsledky ku ktorým dospel aj Leo Lysgaard. „Veľmi zaujímavý jav nastal v 70 tych rokoch minulého storočia. Od tých čias začala zemská teplota nad veľkou časťou zemského povrchu stúpať, toto otepľovanie zosilnelo na začiatku nášho storočia a vystupňovalo sa okolo roku 1920… V celku pravdaže s výnimkou niektorých rokov, sa teplota ustavične zvyšovala a to v zime viac ako v lete, pokiaľ letné teploty vôbec stúpali. V 20tych a 30tych rokoch sa toto oteplenie stalo intenzívnejšie najmä v Arktíde.“ M. Konček 1957.
Je pozoruhodné poukázať na fakt, že oteplenie o ktorom sa bavíme v súčasnosti má svoje korene minimálne v polovici 19. storočia. Taktiež treba fakticky uviesť, že takmer polovica teplotnej hodnoty súčasného, globálneho oteplenia sa udiala do roku 1950, kedy ešte vplyv skleníkových plynov nemohol hrať v zmenách klímy dominantnú rolu. Tento fakt je často krát v dnešných polemikách o možných dopadoch klimatických zmien značne podceňovaný a opomenutý. Je to aj jeden z hlavných faktov, prečo mnoho súčasných, serióznych klimatológov nepredpokladá tak dramatické zmeny teplôt o akých počúvame posledné obdobie. V klimatickom systéme existuje ešte stále množstvo neznámych a komplikovaných prepojení a spätných väzieb, ktorých fungovanie nám nie je dobre známe. Skleníkové plyny spôsobujú otepľovanie v súčasnosti. O tom nemá zmysel diskutovať, či vyvracať tento fakt. Treba však dôkladne preskúmať všetky prvky a ich prepojenia predtým, než začneme verejnosť strašiť katastrofickými scenármi. Verejnosti je prezentovaný len obraz otepľovania, bez hlbšej analýzy problému. To je logické, lebo o klimatickej zmene sa dnes politológovia vyjadrujú častejšie ako odborníci z odboru.
Treba však povedať, že na súčasnom otepľovaní má vplyv oxid uhličitý a iné skleníkové plyny, avšak celková miera zodpovednosti tohto prvku vyjadrená fakticky v °C absentuje. Dnes nikto nevie so 100% istotou povedať, koľko zo spomínaného oteplenia má na svedomí ľuďmi produkovaný oxid uhličitý, koľko pripadá na prirodzené zmeny prírodných faktorov a koľko na spätné väzby a ich prepojenia. Samozrejme nájdu sa jedinci čo to vedia úplne presne, a síce že sa tu uvaríme vo vlastnej šťave. Ale k týmto senzačným vyjadreniam, ktoré síce pôsobia zaujímavo vo svetle mediálnej hystérie, ale so serióznou vedou nemajú nič spoločné, sa nebudem vyjadrovať.
Ukazuje sa, že práve zložité spätné väzby spojené s nárastom skleníkových plynov majú vážny dosah na energetickú bilanciu Zeme, no extrémne názory na klimatickú zmenu z oboch častí názorového spektra, situáciu nijak nevyriešia. Treba konať, ale konať racionálne s úctou voči prírode a klimatológií.
Užitočné zdroje:
Lysgaard, L. 1949. Recent climatic fluctuations. Folia Geographica Danica, Tom.V, 85 pp. + 258 tables + 91 diagrams
Matejovič, P. 2011. Zima A.D. 1500-2010, História a podoba zím v Európe a na Slovensku. Veda, vyd. SAV Bratislava, 281 s.
Aj dolné vrstvy ľadu boli kedysi na povrchu ...
Čo takto Mann alebo Hansen? Alebo ten "vedec"... ...
neviem ale pochybujem žeby seriózny vedec ...
Ľadovec vzniká tak, že z napadnutý sneh sa ...
Máš pravdu, problém je rýchlosť klimatických... ...
Celá debata | RSS tejto debaty